Prednedávnom som rozposlal moju „Musenú knihu“ v digitálnej forme rôznym vládnym i nevládnym inštitúciám, súdom a prokuratúram, mainstreamovým aj alternatívnym médiám v snahe pripomenúť im komplot, ktorý bol na mne zinscenovaný represívnymi zložkami SR. Na môj počin reagoval pán Robin Čumpelík z alternatívneho webu „Inovace Republiky“, že by mohol v jeho štúdiu so mnou uskutočniť rozhovor na obsah knihy. Ja som to odmietol, pretože na cestovanie v mojom veku do Prahy sa už necítim. Svoj rozhovor s pánom Čumpelíkom som uskutočnil písomným spôsobom. Suplujem tak svoju účasť v skutočnom rozhovore v štúdiu Inovace Republiky.
Pán Čumpelík na začiatku rozhovoru obvykle požiada pozvaného hosťa, aby sa predstavil, krátke curriculum vitae, aby vedeli poslucháči, s kým majú do činenia. Nepovažujem svoj životopis za dôležitý vo svojom vyjadrení k opísaným skutočnostiam, a preto seba spomeniem len ako súčasť doby, v ktorej som žil. Moje meno poznáte z titulku. Cítim sa byť zaradený k bežným radovým občanom, ktorí sú určení k likvidácii. Uznávam, že všetci sme biologicky určení k zániku, ale na môj zánik, alebo existenčnú likvidáciu bola organizovaná akcia zo strany represívnych štátnych orgánov, čo je hlavná téma tej knižky. Bol to vyložený komplot zo strany štátnych inštitúcií. V normálnej, slušnej spoločnosti by bol klasifikovaný ako trestný čin a ukážka porušovania ľudských práv radových občanov cez štátnu moc pod direkciou politikov.
Ako chlapec som si politiku príliš nevšímal a nikdy som ani politikom sa nechcel stať. Som na to príliš introvertný. Napísať, nakresliť alebo niečo vytvoriť v súkromí, to je moje, ale ísť sa otŕčať na verejnosti, nie je pre mňa. Navyše politici, pokiaľ som ich začínal vnímať, boli zbytoční tlčhubovia a narobili množstvo zla medzi ľuďmi. Za správneho politika som vtedy považoval napríklad Jeana Valjeana z Hugovho románu Bedári, ktorý ani nebol politik, ale bývalý trestanec z galejí. Poznal, čo je to bieda, ľudská nespravodlivosť a keď sa existenčne vyšvihol na podnikateľa v malom francúzskom mestečku, vo svojej továrni zamestnával kopec ľudí. Pozdvihol životnú úroveň toho mestečka, až ho občania z vďačnosti zvolili za svojho starostu. Mal súcit s bedármi, čo sa prejavilo i v prístupe k svojej postihnutej zamestnankyni, ktorá bola matkou malej Cosetty. O ňu sa po smrti matky postaral, keď ho politici, ktorých v románe reprezentoval policajný prefekt Javert, zruinovali a prenasledovali až do konca života. Podobne dopadli i mnohí iní. Z nich nemožno nespomenúť geniálnych podnikateľov Baťovcov. Tomáš Baťa stihol vytvoriť svetovú firmu, zamestnával tisíce ľudí, staval im byty s celou infraštruktúrou, školy, nemocnice, štadióny a našiel si čas aj na praktickú politiku v záujme ľudí. Po jeho predčasnej tragickej smrti pokračoval v jeho stopách nevlastný brat Jan Antonín Baťa. Mal úmysel v Československu vybudovať moderné silnice, diaľnicu od západných Čiech až na Zakarpatskú Ukrajinu, narovnať krivé železničné dráhy a urobiť modernú železničnú sieť v celej republike. Chcel prekopať dopravné a závlahové kanály, postaviť priehrady a zrekonštruovať zastarané mestá. Málo z toho však stihol urobiť, lebo mu to politici prekazili. Cez vojnu to boli nemeckí nacisti a potom po vojne naši politici ho úplne dorazili. Všetko mu ukradli, dokonca ho v neprítomnosti odsúdili na pätnásť rokov nútených prác. Zostal v exile a tie cesty, mosty a mestá potom budoval v Brazílii vo Veľkom Pralese – Matto Crosso.
Politiku som začal viac a podrobnejšie vnímať koncom päťdesiatych rokov, keď som bol pred matúrou. V tej dobe bol sovietsky vodca Nikita Chruščov na návšteve v USA. Stal sa tam u bežných Američanov veľmi populárny, keď vyhlásil, že zrušia nepriateľstvo, z vojnových lodí urobia rybárske a budú pestovať kukuricu. U svojho náprotivka amerického prezidenta a vojnového veterána Einsenhowera našiel porozumenie, keď mu sľúbil, že si posvieti na vojenský priemyslový komplex, ktorý je hrozbou pre svetový mier. Bolo to povzbudzujúce, lebo po skončení školy ma čakala vojenská povinná služba, a tak som dostal iskričku nádeje, že armády zrušia a na vojnu nemusím. Potom však prišla berlínska kríza, po nej v roku 1962 vypukla kubánska kríza a ja som práve rukoval do armády. Mazáci zostali tretím rokom na vojne a my bažanti sme čakali, že sa vyparíme v atómovom hríbe. Takže žiadne prerábky mínoloviek na rybárske lode sa nekonali, americký vojenský priemyslový komplex sa nerušil, a je príčinou všetkých vojnových konfliktov, ktoré odvtedy amici vyprodukovali. Od tej doby som si už definitívne prestal politikov vážiť, beriem ich ako priživujúcich vagabundov, čo nás klamú a podvádzajú. Vyprodukovali všetky vojny, čo tu na zemeguli boli, vrátane tých dvoch svetových, aj tej dnešnej lokálnej na okraji Ruska a provokujú aj tu tretiu svetovú, čo nás ešte len čaká.
Počas základnej vojenskej služby som už bol nútený sledovať politické dianie, keď sme mali povinné politické školenia mužstva (PŠM), čo nebolo nič iné než politická masáž. Stretol som sa tam s rozumnými absolventmi vysokých škôl, ktorí ma naučili ako brať politiku. Treba ju brať úplne opačne, ako nám je servírovaná. Treba to brať tak, že keď nám niekto niečo tvrdí, alebo napíše do novín, tak tvrdí alebo napíše to, čo môže, čo mu dovolí strana a vláda, (dnes sponzor a majiteľ novín) a nie čo tam chceme my čitatelia. To znamená poznať pravdu. My čitatelia si ju musíme domyslieť, len treba mať trochu fištrónu a treba o tom popremýšľať. Je to jednoduché, len človek nesmie byť tupý a zbaštiť všetko, čo je mu naservírované. Po rokoch, keď som sa venoval kaligrafii a serigrafii, urobil som si z takých novín aj serigrafický list, kde ťažisko bolo v počtovom úkone: 8×1234,5=6789. Je to pôsobivý výsledok, ale pravda je iná, tak je to aj v novinách. Uvidíte, keď si ten počtový úkon vložíte do kalkulačky.
Pomohlo mi to, keď prišli ďalšie krízy a bolo nutné poznať pravdu. Bolo tých kríz habadej. Za zmienku stojí tzv. šesťdňová vojna v roku 1967, keď izraelské letectvo napadlo arabské štáty Egypt, Jordánsko a Sýriu. Zbombardovali im v noci letiská a ráno, keď prišli arabskí letci na šichtu a tešili sa jak vybombardujú Izrael, našli tam len šrot z tých migov, čo im Sovieti dodali. Arabi vtedy nezahnali Židov do mora, jak mali v pláne, lebo ten boj bez lietadiel prehrali a prišli o rozsiahle územia, ktoré dodnes niektoré nedostali späť. Súvislosť s dneškom to má tú, že nikto vtedy neoznačil Izraelcov za agresorov, ako dnes označujeme Rusov, keď fašistickí banderovci na Ukrajine ich boli pripravení pozabíjať a zahnať do mora na východe Ukrajiny a na Kryme, lebo nehútorili ich nárečím.
Ďalšia udalosť, ktorá sa nedá obísť a nepoužiť násobilku ôsmimi, prišla nasledujúci rok – vpád vojsk Varšavskej zmluvy v auguste 1968. Mnohí mentálni nedorobkovia, čo nemajú o tej udalosti šajnu, ale majú o nej kopu rečí, sa vyjadrujú, že tu išlo o okupáciu našej republiky Rusmi. Trochu sa zamyslíme, vynásobíme tú udalosť osmičkou a zistíme, že nešlo o okupáciu, ako to bolo v iných krajinách hneď po skončení vojny, keď tam zostávali víťazné mocnosti na oslobodených alebo dobytých územiach. Ako je to napríklad aj do dnešnej doby v Nemecku, kde sa Američania rozťahujú jak na svojom.
Áno, boli sme vtedy rozhorčení, ale neboli sme dobre informovaní. Išlo v prvom rade o korytá komunistických pohlavárov u nás i v iných socialistických štátoch a bol to aj dôsledok nerešpektovania povojnového usporiadania sveta, ktoré sme vo svojej naivnosti mysleli, že ho môžeme ignorovať. Z druhej strany hraníc Američania veselo rozmiestňovali rakety Pershing namierených na celú Varšavskú zmluvu, a to nebolo pre jej generalitu prijateľné a myslím, že ani pre nás ostatných. My sme vtedy rozšafne na zhromaždeniach a v novinách vybľakovali, ako vystúpime z Varšavskej zmluvy a že si to tu zariadime, jak sa nám bude chcieť. Keby nám to Dubček a jeho konfábli, ktorí boli dostatočne informovaní na rôznych poradách, že to šantenie s demokraciou nám len tak neprejde, asi by sme to včas pochopili a aj rešpektovali. Dubček namiesto vysvetľovania rozdával úsmevy na všetky strany, skákal do bazénu efektné hlavičky z mostíka a my sme to baštili ako štátnický prejav. Takže, keď k nám tie vojská prišli kvôli naivite našich politikov, ale i nás občanov, sme sa nemali ani dôvod veľmi pohoršovať, ale hlavne vyvodzovať neopodstatnené závery dnes, že by nás Rusáci znovu napadli a okupovali. Je to potrebné znovu vyslovovať, aby to všetci tupci konečne pochopili.
Počas nasledujúcej dvadsaťročnej normalizácie som mal možnosť mnohokrát použiť násobenie osmičkou. Naposledy to bola tá nežná revolúcia, ktorú som čoskoro začal brať z opačného konca. Čoraz viac som sa presviedčal, že je to kamufláž, ktorú nám tu politici zinscenovali spolu s nastrčenými disidentmi, aby prebrali majetky. Len tak pre zaujímavosť: o tom, že sa stane Havel prezidentom, rozhodli tovarišči v Moskve už na jar v roku 1989 a tie manifestácie so štrngajúcimi kľúčmi boli len veľké divadlo. Sú o tom informácie, ktoré sa utajujú, aby sme sa mohli hrať na nežnú revolúciu a každoročne ju oslavovať.
Vtedy sme si mysleli, že sa politikov zbavíme a oni sa tu rozmnožili jak poľné myši. Je ich neúmerne násobne viac, než to bolo za komunistov. Vtedy boli poslanci v parlamente amatéri, ktorí mali svoje zamestnania, na zasadnutia chodili len po uvoľnení zamestnávateľom, aby odhlasovali, čo im ústredné byro nachystalo. Žiadne hádky poslancov v telke. Ani sme o nich nevedeli, že existujú a kto sú. Na rozdiel od tých dnešných mentálnych nedorobkov, čo sa denne rozdrapujú svojimi táraninami, že normálny človek žasne, kam na to chodia. Napadá ma, že asi majú nejaké osobitné alebo pomocné školy kdesi v Belgicku alebo Amerike, a takíto nám riadia naše životy a budúcnosť našich potomkov. A to sa mi zdalo vtedy, že tá naša socialistická spoločnosť je prepolitizovaná, a že je strašne moc politickej propagandy. Nedá sa to s tou dnešnou porovnať.
Ja som mal vtedy pri prevrate predstavu, že to zoberú do rúk nie politickí papaláši, ale schopní, rozumní a pracovití ľudia, podnikatelia, ktorí majú niečo za sebou a rozfofrujú stagnujúce hospodárstvo. Namiesto toho sa tu rozplemenili všelijakí karieristi a hochštapleri, ktorí by sa normálnou prácou ani neuživili, ani toho neboli schopní, len sa priživovali na práci iných. To som pozoroval aj v mojom okolí. Tak som s tým niečo musel robiť.
Ja som komunistom nikdy nebol, i keď to bolo v tej dobe existenčne nevýhodné. Musíme si komunizmus trochu definovať, aby sme mohli o ňom nezaujate hovoriť. Komunizmus vznikol kedysi v 18. storočí vo Francúzsku. Poznáme Pád Bastily, komunardi, heslo liberté, egalité, fraternité – sloboda, rovnosť, bratstvo. Potom sa do toho napasoval Karol Marx s Fridrichom Engelsom a tí z toho urobili celú filozofiu, ktorú sme sa povinne učili a museli rešpektovať. Bola to v mnohom populárna teória, veď čo je na tom špatného, že z výroby by mohli toho viac trhnúť i robáši, ktorí vo výrobe makajú, produkujú zisk a nielen majitelia výrobných prostriedkov čo vlastnia kapitál? Bola populárna nielen u tých makáčov, ale i mnohí intelektualovia, spisovatelia, filozofi tomu horovali. Spomeniem si momentálne na Jorge Amadu z Brazílie, ale aj mnohí iní spisovatelia a filozofovia vo svete a v našej republike fandili komunizmu.
Aj keď neboli priamo v komunistickej strane, mali k nej zmýšľaním blízko cez akýsi sociálny altruizmus alebo také voľačo. Boli silné komunistické strany aj v západných zemiach, napríklad vo Francúzsku, v Italii, ba aj v samotnej Amerike. Potom to všetko rachlo najmä po tom 68-om roku, keď sa zistilo, že to bez vojenskej moci nefunguje, a že je to len víťazstvo nádhernej myšlienky nad zdravým rozumom.
Učili sme sa o marxizme ako o vede, že Marx išiel na vec vedecky, a preto to nebola utópia. Bola to utópia! Marx ignoroval základnú poučku, ktorú vyslovil už kedysi v 4. storočí pred Kristom starogrécky filozof Aristoteles, že človek je vo svojej podstate zviera, a keď to umožníme, stane sa z neho beštia. A takých beštii sme veru zažili celý kopec u nás aj v šírom svete. Jediná medicína na tie beštie je to, že im to my, radoví občania neumožníme stať sa beštiami.
A to verejnou kontrolou a kritikou. V starom Grécku mali na to črepinové súdy, kde občania odhlasovali dobovému papalášovi, že je beštia, pôjde preto na desať rokov do vyhnanstva a nesmie sa im ukázať za tú dobu na oči. A to je tá demokracia, jak to nazvali už vtedy tí starovekí Gréci. My črepinové súdy nemáme, ale máme akési nedokonalé voľby, ktoré však nefungujú, jak by mali, ale máme tu aj médiá. Samozrejme, pokiaľ fungujú, jak by mali. Bohužiaľ, to tak mnohokrát neni. T.G. Masaryk sa v Rozhovoroch s Karlom Čapkom vyjadril, že demokracia neni nič iné, než sloboda slov a možnosť kritiky. To sme tu za komunistov nemali, a preto si tu stvárali, čo chceli. Ďalšia vec, ktorú sme tu nemali, bola sloboda pohybu do zahraničia, náboženská sloboda a najmä sloboda podnikania. Tie prvé dve mi ani tak nevadili. Dovolenkoval som v domácich destináciách a kostoly boli otvorené. Bol som pokrstený, birmovaný, aj v kostole som sa ženil. Farári mali svoj klub „Pacem in terris“, ale nemali politickú moc, ako boli zvyknutí na to po celé storočia. To im komunisti nedovolili pre rozdielnu ideológiu, ktoré boli obe totalitné, čo nám potvrdzuje história a tie nemôžu vedľa seba existovať. Ale zákaz podnikania bola veľká chyba, lebo sa nevyužíval potenciál schopných ľudí, ktorí by niečo dokázali, produkovali a dvíhali životnú úroveň. U nás to v tomto smere viazlo a haprovalo. Ja som to videl v nepovolení súkromného podnikania, nedostatku konkurencie, nevyužitie tvorivého a podnikateľského potenciálu, ktorí mnohí mali, ale nemohli ho využiť. Ja som si myslel po prevrate, že sa zameriame týmto smerom, namiesto toho sa tu začalo politikárčiť vo veľkom a presadzovať sa tí hochštapleri a darebáci, ktorým sa nechcelo poctivo makať.
Ďalšia udalosť hodná na preskúmanie imaginárnou násobilkou bolo delenie republiky. To som žasol, čo tu politici stvárali s názvom republiky. Tri mesiace blokovali parlament, či použijeme pomlčku v jej názve. V odbornej hantírke nešlo ani o pomlčku, ale o spojovník alebo rozdeľovník (divis v typografii), a to tí mudrlanti ani nepostrehli. Pritom je to len jednoduchá pravopisná zásada. Keď označím farbu, že je zelenomodrá, tak viem hneď, že je to len jedna farba, ktorá je zelená s modrým odtieňom. Keď napíšem zeleno-modrá, tak sú tam dve farby jasne definované. Keby som napísal česko-slovensko-maďarská hranica, tak to je úplný nezmysel. Taká nikdy nejestvovala. Ale tí všelijakí experti sa vyjadrovali nad tým celé tri mesiace a brali za to mzdy vo svojich vedeckých ústavoch, a to ani nespomeniem tých politikov v parlamente, čo berú päťnásobné priemerné platy za tie hovadiny, čo tam produkujú..
Zákonitým dôsledkom politikárčenia týmto spôsobom bolo rozdelenie republiky. Nebudem sa v tomto skrátenom rozhovore, pane Čimpulík, o tom zmieňovať, Napísal som o tom dosť v mojich písačkách. Mnohí majú podobný názor, hoci je to už za nami a rozdelenie republiky už nie je v terajšej skorumpovanej únii také drastické. Pamätám si, že vláda na Slovensku pri delení vyčlenila sumu 20 miliónov vtedajších korún, (ktorú samozrejme zhrabla nejaká spriaznená agentúra), čo bolo pre každého občana jedno pivo, aby sa vraj radoval. To delenie bolo na Silvestra a ja som si namiesto radovania s pivom pustil elpičko „Moja vlast“ od Béďu Smetanu. Nemal som dôvod radovať sa, že som prišiel o dve tretiny územia s českými lúhmi a hájmi, s Vyšehradom a Vltavou, ktoré som považoval za svoju vlasť. Kde som slúžil vojnu, prisahal na jej obranu, takmer štyri roky som pracoval v českej firme ČKD Tatra Kolín ako montér, mal tam kopu kamarátov z vojny, montáži, sitotlačiarov, ktorí mi pomohli, keď som si zriaďoval vlastnú sitotlačiareň. Mal som v Karlových Varoch strýka, ktorý sa tam po vojenskej službe priženil a mal tam celú rodinu. Uznával som a stotožňoval sa s mnohými umelcami, vedcami, dobrými a múdrymi ľuďmi, s ktorými som prišiel do kontaktu počas života. A to by som sa mal radovať, že som o to všetko prišiel?
Radovať sa z rozdelenia štátu môžu len tí, čo prišli k štátnym a politickým funkciám a množstvo úradníkov, ktorí sa zapelešili na úradoch, vyslanectvách a štátnych inštitúciách, ale nie bežní radoví občania, ako som aj ja. Tí na rozdelení štátu len stratili a nemusím tie straty ani konkretizovať, ale v žiadnom prípade nič nezískali. Akurát, že sa zrazu ocitli o dve tretiny menšom štáte z pôvodného štátu, ktorý zachoval našu národnú identitu, mal svoje renomé vo svete, s vyspelým priemyslom, kultúrou, rešpektom od susedov i ďalších krajín, kde dobre poznali výrobky so signetom Made in Czechoslovakia. Nuž, radujte sa, magori.
Celé to delenie štátu malo jeden veľký dôvod. Aby ho tí magori rozkradli bez dozoru federálnej prokuratúry. Začalo sa kradnúť vo veľkom v malej a veľkej privatizácii. Presadzovali sa indivíduá so zakŕslym duchom, ale s plnou brašnou rečí o národe. Súdruhom už nešlo o výdobytky pracujúcej triedy, ale o práva potlačovaných Slovákov, ktorých vraj už tisíc rokov kdekto gniavil neuznaním svojstojnosti a kompetencií.
Za komunistov bolo riziko sa ozvať. Mali na to paragrafy a odvážlivca rýchlo zmangľovali medzi valcami ŠTB a súdov. Myslel som si po prevrate, že v dnešnej dobe, keď vyšla aj u nás v denníkoch „Listina základných práv a slobôd“, by už problém nemal byť ozvať sa proti zneužívaniu moci papalášmi.
Prišiel som k presvedčeniu, že by som sa podľa mojich možností mal zapojiť do toho ťaženia aj ja aspoň v rámci našej lokality. Mal som ako malý podnikateľ so zameraním na sitotlač aj malý rozmnožovací stroj Romayor, ktorý sa mi podarilo kúpiť od rozpadajúcej sa armády v značne dezolátnom stave po tridsaťročnom užívaní vojakmi. Trochu som ho zreparoval a pre moje účely mi celkom postačoval, pretože ťažisko mojej pôsobnosti som videl v sitotlači a serigrafii, ale na tlač malých novín vo formáte A4, s jednou farbou sa dal použiť. Internet ani sociálne siete ešte neboli rozšírené, tak som využil aspoň tlačené slová na papieri, aby som tie lumpariny, čo tí lumpendemokrati produkovali, popisoval vo svojich novinách. Dával som priestor aj ostatným nespokojencom, ktorí do okresných novín nemali prístup, lebo ich mali v rukách lokálni lumpendemokrati. Bol som vtedy akási alternatíva, hoci som ešte ani o tom nevedel. Lumpendemokrati, ktorých som vtedy nazýval svordiaristi, si to však samozrejme nedali odo mňa ľúbiť a nahrali na mňa komplot cez pištolníkov v polícii a boľševické súdy, ktoré sme tu zdedili v plnej rozšafnosti.
Ako vidím, môj imaginárny rozhovor s pánom Robinom Čumpelíkom sa akosi pretiahol, a tak stručne ho ukončím heslovitým popisom, čo a ako bolo ďalej. Záujemcovia sa však môžu o prípade, pokiaľ budú chcieť, dozvedieť viac z uvedenej knihy, ktorú som rozposlal a možno ju stiahnuť z internetu.
Tak naozaj len heslovite: Môjho vtedajšieho zákazníka JK, riaditeľa malej reklamnej agentúry, pre ktorú som ako živnostník robil nenáročné zákazky, prichytili v obchode s platením falošnou 500-korunovou bankovkou. Policajti pri vyšetrovaní JK presvedčili, že jeho trestný čin mu pardonujú, keď s nimi bude spolupracovať. JK mal na pokyn polície odo mňa vyžadovať, aby som mu ako živnostník vytlačil väčšie množstvo zahraničných bankoviek pre nejakého jeho ukrajinského zákazníka – bankára, ktorý takto chcel preukázať svoju solventnosť. Ja som to odmietol, pretože som vedel, že je to trestná činnosť a ani som nemohol so svojím jednoduchým strojovým zariadením, ani s mojím hardvérom a softvérom plnofarebnú tlač tlačiť. JK nahovoril na to potom mladých ľudí, s ktorými som sporadicky spolupracoval aj ja. Mali k dispozícii potrebné zariadenie a práve si kúpili na lízing kvalitný ofsetový stroj značky Dominant, aby mu tie bankovky za pomerne značnú sumu vyhotovili a že si potom kúpia spoločne slušné vybavenie DTP a zariadia si spoločnú tlačiareň. Po vyhotovení falzifikátov ich JK neposlal na Ukrajinu, ako blafoval, ale prostredníctvom nastrčených drobných kriminálnikov od polície, ich ponúkal na predaj ako pravé bankovky, hoci nemali ani ochranné znaky a boli vyhotovené na obyčajnom kancelárskom papieri. Samozrejme to prasklo a ja som bol označený mojím zákazníkom JK, že som ich tlačil ja osobne, hoci som ich netlačil a ani nemohol a keby som mohol, tak by som tomu zabránil, ale už to nešlo, lebo keď som sa o tom dozvedel, bolo to už v rukách polície, ktorá to všetko v pozadí riadila.
Ja som bol potom po súkromnom dohovore s vyšetrovateľom donútený zobrať vinu na seba, aby neboli trestaní mladí ľudia, ktorí sa na výrobe podieľali a boli by postihnutí za to, že ja som vydával nepohodlné noviny. Mal som 54 rokov a myslel som si, že už to na moju existenciu nebude mať taký dopad, ako na mladíkov, ktorí mali malé deti a život pred sebou. Predpokladal som, že pri vyšetrovaní sa zákonite príde na to, že ja som to s mojimi technickými možnosťami nemohol robiť a že to bol len podvod cez policajtov, na ktorom sa plne podieľali aj súdy a prokuratúra. Viem celkom dokázateľne, že účastníci z týchto inštitúcii boli informovaní o pozadí komplotu, že som ja nebol páchateľom, napriek tomu ma odsúdili bez vyšetrovania a dokazovania. Z môjho zákazníka JK tesne pred odvolaním urobili administratívnu mŕtvolu, pretože po pôvodnej výpovedi proti mne zmenil názor, stiahol svoju výpoveď, pojednávaní na súdoch sa s ospravedlnením po celý čas nezúčastňoval a v odvolacom spise jasne čierne na bielom potvrdil, že bol donútený políciou proti mne vypovedať. Definitívne tak poprel, že som ja vinovatý. Nebolo to nič platné ani moje argumenty v odvolacom spise, kde som opísal svoje technické možnosti s podporou odbornej firmy, ktorá sa zaoberala predajom polygrafickej techniky, pretože vyšetrovateľ a súdy neumožnili odborný posudok od forenzného experta z polygrafie, čo som požadoval celých 13 rokov, pokiaľ bol proces naťahovaný, až pokedy som bol definitívne odsúdený.
Keďže som nepochodil ani na Odvolacom súde, chcel som presadiť Obnovu konania z dôvodu, že som bol odsúdený na základe krivého svedectva zmanipulovaným svedkom, ktorý svoje obvinenie odvolal, ale urobili z neho administratívneho nebožtíka a dali mu novú identitu. Obnova konania mi nebola povolená, pretože som nemal dôkaz, že môj komplic žije. Ja som mal len nepriame dôkazy a tie porota neuznala, hoci si to mohla preveriť v databáze utajených svedkov. Neoverili a obnovu konania tí bastardi nepovolili.
Mal som ešte jednu zákonnú možnosť, a tou je mimoriadne Dovolanie na Najvyššom súde. Dôkladne som v žiadosti rozviedol celý prípad, zdôraznil, že to bol komplot s porušením mnohých paragrafov, nerešpektovaním dôkazov, len pofiderným obvinením krivého agenta, ktorý svoje obvinenie odvolal a nechal sa skryť za utajeného svedka. Skrátka podvod!!! Dovolanie zamietol bez pojednávania kdesi v súkromí sám veliký predseda tejto inkvizičnej inštitúcie JUDr. Štefan Harabin. So zdôvodnením, že pokiaľ nižšie súdy uznali, že netreba dôkazov, na to majú zákonné právo a že proces prebehol zákonnou cestou a už sa nemám právo nikam odvolať. Pán predseda Najvyššieho súdu zrejme asi nič nepočul o základnej zásade trestného práva platného ešte v staroveku „in dubio pro reo“. Asi vtedy blicoval na fakulte, keď bola o tom prednáška. Je aj podkladom ústavného zákona o prezumpcii neviny, ktorá zaručuje, že súd nemôže odsúdiť obvineného, pokiaľ mu nebola vina jednoznačne dokázaná. Zvlášť, keď je tam podozrenie, že súdna kamufláž bola zinscenovaná na popud a v réžii polície, čo by malo platiť aj na ostatných obvinených účastníkov frašky, ktorú policajti nahrali za účelom, aby prestali vychádzať malé lokálne noviny, čím sa zašmajchlujú papalášom a dostanú povýšenie, možno až na generála, za takú vzornú spoluprácu.
Obrátil som sa mnohokrát počas uplynulých rokov na vlády, čo sa tu vystriedali, aby ma informovali na základe mojich ústavných práv, či svedok JK žije alebo nežije. V každom prípade bez odpovede. Podal som potom trestné oznámenie na neznámeho páchateľa za organizovanie komplotu cez políciu prostredníctvom utajeného svedka, ktorý potom svoje krivé obvinenie odvolal, ale policajti urobili z neho nebožtíka, aby nemohol svoje nové svedectvo potvrdiť. Vyšetrovanie uzavreli policajti s tým, že majú k dispozícii úmrtný list môjho bývalého zákazníka JK. Takýto doklad je však samozrejmý pri zmene totožnosti svedka štátnymi orgánmi, myslel som si vtedy, ale prednedávnom som si tento poznatok utvrdil, keď som môjho bývalého zákazníka uvidel v televízore na jednej besede pod iným menom, úplne živého, zdravého a výrečného, hoci mi policajti prednedávnom šibringovali s jeho úmrtným listom.
To by ste sa divili, pane Čumpeliku, čo sa v tomto našom štáte môže udiať. Aj Alenka z Ríše divov, by bola z toho celá paf. Nechcem zverejňovať nové meno môjho domnele mŕtveho komplica. Zistil som aj jeho súčasné bydlisko, ale nechám si to pre seba, a tí, ktorí by mali o tom vedieť, si to môžu nájsť vo svojich archívoch. JK je obeťou policajnej zvole a špinavosti štátnych úradníkov, tak ako aj ja a nechcem mu komplikovať život, tak ako bol skomplikovaný mne. Verejne však prehlasujem v tomto imaginárnom rozhovore, že Orgány Činné v Trestnom Konaní klamú, podvádzajú, hrajú habaďúry a podvody na občanov, namiesto aby ich chránili a pomáhali, i keď je to s rizikom, že ma budú tí mamľasi stíhať za ohováranie, urážky na cti, a bohvie aké paragrafy použijú. Mohol by som tých podfukárov aj poniektorých menovať, ale nemám hodnoverne potvrdenú účasť na komplote všetkých, čo sa na prípade podieľali. Pre získanie väčšieho žuvanca, kariérneho postupu, alebo obyčajnej ľudskej zloby kazia životy radových občanov a renomé svojho stavu. Jedného však predsa spomeniem a síce toho Štafana Harabina, čo kandidoval už dvakrát na prezidenta republiky. Ja som ho nevolil ani raz, lebo by to bol zlý prezident. Bol zlý ako minister, čo v tej inkriminovanej dobe tento paškvil spravodlivosti tu zaviedol a bol špatný aj ako sudca na Najvyššom súde, kde svojvoľne rozhodol, že sudcovia nemusia rešpektovať dôkazy, keď sa im nechce a môžu odsúdiť kohokoľvek a za hocičo, keď sa im zachce. Ja som ho ani raz nevolil na prezidenta, ale keby sa dostal do druhého kola a mal proti sebe toho paprogresívca, čo absolvoval pomocné osobitné školenia kdesi v Amerike, tak by som mu asi svoj hlas dal. Lebo máme tu takých politikov, čo fandia všelijakým genderom, grindílom, imigrantom, radi vyzbrojujú fašistov na východe, všemožne ich podporujú a zúčastňujú sa tak na vraždení ľudí. A to by som podporiť nechcel i za cenu, žeby sme mali zlého prezidenta. Však sme tu zlých prezidentov už mali celú fúru a nejako sme to prežili. Vždy sme volili len menšie zlo a to je o trochu lepšie než veľké zlo. Tentoraz paprogresívne zlo. Máte s tým pane Čimpulík skúsenosti aj u vás v Česku. Sledujem politiku a výkon spravedlnosti aj u Vás, a viem, že máte to tam podobne s politikmi a súdmi ako aj u nás, i keď tak absurdného prípadu, ako je ten môj, ste zatiaľ ešte asi nemali. Ale vrcholových politikov, čo organizujú zbierky na kupovanie zbraní, aby sa vraždili ľudia, máte aj vy. A sú natoľko pitomí, že sa nechajú aj fotografovať s mikinami, na ktorých majú tie smrtiace delostrelecké patróny vyobrazené. Blbosť, pane Čumpelíku, nepozná hranice a colníci nemajú šancu zabrániť jej šíreniu, najmä v tej bezhraničnej Európe.
Aby som tento imaginárny rozhovor nejako ukončil, tak konštatujem, že výkon spravodlivosti, ktorý sa tu praktikuje, keď ho vynásobíme osmičkou, je …. Nenašiel som vo svojej slovnej zásobe výstižný výraz, používaný v oboch našich nárečiach bez toho, aby som nebol vulgárny. Nech to posúdia čitatelia sami. Veru, je to tak, slovutní politici, sudcovia, prokurátori, policajti a všetci bastardi, čo nám, radovým občanom, likvidujete životy.
https://www.1000knih.sk/obchod/nezaradene/musena-kniha
Kategorie: Autorské články